13/1 — 30/1/2011
35-stranaiovaA5.pdf

Keď objekty, javy, situácie javiace sa ako zrejmé, nie sú až také zrejmé.

V tvorbe Lucie Stráňaiovej (1987) už zďaleka nejde len o fotografiu. Tento rozmer prekročila v niekoľkých projektoch v minulosti a každým ďalším posúva hranice fotografického zobrazenia ešte ďalej. Nerobí tak pre efekt, ani z dôvodov nejakej programovej stratégie: forma je v jej prípade účel, ktorý svätí prostriedky. A keďže je založením fotografka, prepracúva sa k svojim konceptom postupne, cez tradičné, nemanipulované podoby fotografického média.

Lucia Stráňaiová je tajomná. To, čo na (fotografickom) obraze vidíte na prvý pohľad, nikdy nie je všetkým, čo v sebe ukrýva. Prvá vrstva je vizuálna, tie ostatné – myšlienkové – reflektujú predmety jej analýz. Tie väčšinou nachádza v autobiografických momentoch, skúsenostiach, zážitkoch. Stráňaiová sa v rámci fotografickej tvorby neuspokojuje „iba“ s veristickým zachytením a podaním reality, vnáša preto do nej ďalšie obrazy, predstavujúce ďalšie / nové obsahové roviny. Zachytáva situácie / javy, v súlade s vonkajšími znakmi zobrazovania reality, zároveň v nich však fixuje aj na pohľad „neviditeľné“, v osobnej rovine uchopujúce niečo, čo sa stáva predmetom jej ďalšieho spracovania, so snahou podať o tom čo najvýstižnejšiu vizuálnu výpoveď. Do obrazu komprimuje niekoľko časovo-fyzicko-obsahových rovín, ktoré by sme pri pohľade na skutočný výjav nemali možnosť vnímať komplexne a v jednom momente. Stráňaiová sa však snaží nachádzať prostriedky, s pomocou ktorých by na fotografii situáciu, kedy všetko to koncentrované a zhustené do človeka „napustí“, vtiahne ho do tohto diania a v podstate mu neumožní „uhnúť“, dosiahla.

Do fotografií sú pomyselne vpísané prvotné autorkine motivácie, ktoré divák apriori nepozná, no spoznať môže. V zobrazenom sa takmer vždy zrkadlí situácia, ktorá je druhým plánom a zároveň obsahom vizualizácie, pre pozorovateľa priestorom neprebádaných a netušených možností objavovania ďalších / nových vrstiev príbehu (momentu, príbehu v momente, momentu v príbehu…), ktorý na fotografiách je, aj nie je zobrazený. Popri všetkom zmienenom (a možno práve na základe toho) je v Stráňaiovej diele prítomný istý znepokojujúci moment (v zmysle niečoho ´rušivého´ – nie však v pejoratívnom význame tohto označenia, ale ako niečo, čo diváka podnecuje / provokuje hlbšie skúmať pozadie a motivácie diela, objaviť to „niečo“, čo sa ukrýva v zmieňovanom druhom pláne a zároveň stojí v samotnom jadre vzniku fotografií). Rozmer absolútnej originality prístupu k tvorbe rezonuje v lapení diváka do siete jej postupného odhaľovania, dešifrovania, čítania.

Fotografický cyklus vystavený v Galerii 35 m2 zachytáva reálne scény, ktoré autorka mení, popiera alebo prehlbuje ich vnútorný potenciál. Po formálnej stránke v ňom aplikuje digitálnu montáž diapozitívneho filmu, pričom všetky vrstvy fotí zo statívu. Zásahom formou koláže (s „kolážou reality“, kedy používa a kombinuje viac obrazov na vystavanie finálnej scény, prichádza Lucia už v staršej sérii I would like to fall in love with You z roku 2009) posúva snímky opäť do roviny, v ktorej môže diváka v konečnom dôsledku niečo rušiť, či iritovať, hoci na prvý pohľad mu nemusí byť jasný pôvod týchto pocitov. Opäť to môže byť spôsob zobrazenia, kompozícia prispôsobená realite a jej myšlienke – ktorá niekedy ťažšie „prechádza cez oči“ – nie ako zobrazený objekt, ale ako forma podania. Rovnako to však môže byť aj určitá naturálnosť výjavov, detailnosť, zachytávajúca skutočnosť, ktorá má diváka primäť pozerať sa na veci „poriadne“, cez ich objektívne podanie, nie cez ich podobu. A možno je iritujúci pocit divadelného inscenovania scény, alebo naoko neprirodzených polôh – situácií, v akých sú zaznamenávané snímané postavy, či neštandardnosť zachytávaných momentov ako taká, ktorá napriek svojej zdanlivej bizarnosti opäť vťahuje diváka priamo do centra diania.

Pocit divadelného inscenovania je však v prípade tejto série na mieste: Stráňaiová si scény vopred projektuje, kreslí. Keďže ich snímanie bolo technologicky náročnejšie na čas, snímky logicky nie sú výsledkom spontánneho impulzu. Sú vopred dôkladne premyslené, rovnako ako miesto ich vzniku a postavy v zábere. Rozmer času je v nich preto nevdojak dominantný, je priam fyzicky citeľný z každého jedného obrazu; tvorí výrazovú aj obsahovú rovinu snímok. Okrem neho je v nich silne prítomný moment intimity – na záberoch snímaných v exteriéroch (prevažne les), aj na tých, ktorých dej sa odohráva v súkromných prostrediach (sprcha, vaňa).

Súčasťou výstavy je aj video, ktoré sa stáva objektom Stráňaiovej záujmu. Nie však ako samotné médium vo svojej podstate, ale ako jeden z možných nosičov, formálny prostriedok k prevedeniu ďalších experimentov s obrazom, posunov vizualizovanej skutočnosti do iných rovín. V projekcii so statickým záberom na koňa, stojaceho na mieste v otvorenej krajine lesa, vníma divák skulpturálnu situáciu, poznačenú počas celej doby snímania len občasnými, nepatrnými pohybmi zvieraťa. Situácia sama o sebe je opäť, podobne ako v prípade fotografií z vystavenej série, dostatočne neštandardná a tým pádom výpovedná, autorka sa ju však (pohybom kamery, vzťahmi, ktoré vytvára medzi troma projekciami) snaží ďalej prehlbovať, hyperbolizovať.

Vystavená séria nemá jednotiaci názov, dôležité sú názvy jednotlivých snímok (podobne je to aj v prípade samotného názvu výstavy), ktoré sami o sebe majú výraznú výpovednú hodnotu a sú priam jednou z rovnocenných častí diela. Je preto dobré vnímať ich a vsádzať do kontextu s videným. Viem o čom hovorím – ak sa chcete dôsledne ponoriť do zážitku z percepcie Stráňaiovej vizuálneho jazyka a fotografií (ako širšie koncipovaného diela) – dajte na moje slová.

Lucia Gavulová