Martin Vongrej – Pomeranč

3/12/2020 – 16/1/2021

Táto výstava má byť o pomaranči a pomaranč na výstave aj uvidíme, ale iba na fotografii a to tiež iba raz. Potom sú to už len šupky, ktoré sú postupne odhadzované do koša a tak i jeho posledné ostatky miznú a čoskoro sú preč. Čo nám táto výstava o pomaranči povie? Domnievam sa, že vôbec nič. Vidíme ho len v rámci konkrétnej situácie, ktorá už pominula. Pomaranč, predpokladaný protagonista tejto výstavy, teda už neexistuje, je zjedený a nie je prítomný.

Keď vzniká tento text, výstava tiež ešte neexistuje. Existuje umelec, diela, priestor, plán, no výstava ešte nie. Zatiaľ je len predstavou, možnosťou, zámerom, v ktorom sa hromadí napätie a myšlienky. Človek si môže pomyslieť, kedy sa asi tak stáva výstava výstavou? Kedy sa množstvo potenciálnych ciest zrazu sústredí do jednej jedinej? A kto o tom rozhoduje? Odpoveď na túto otázku by nemusela byť zložitá, ale predsa je tomu tak. Sny a túžby o výstave sa preplietajú, bijú, konfrontujú až z toho niečo vznikne. A aj po tom, čo už výstava existuje, zdá sa, že má o nej každý svoju vlastnú domnienku, každý ju vidí inak, môžeme si skoro zauvažovať, či je to len jedna výstava, alebo súbor nekonečného počtu imaginácií, ktoré oscilujú medzi tým, čo vidíme a vnímame, a čo si o tom myslíme a predstavujeme. Výstava je ako hmlovina. Narastá s množstvom asociácií, ktoré si diváci vytvoria, hustne so zvyšujúcim sa množstvom interpretácií.

Je zaujímavé, ako dokáže neprítomnosť zviditeľniť zavedené štruktúry a systémy uvažovania. V mojej emailovej schránke sa nachádza séria správ, ktoré obsahujú podrobné pokyny ako realizovať túto výstavu v prípade neprítomnosti umelca. Je čoraz jasnejšie, že umelec Martin Vongrej nebude môcť prísť na inštaláciu výstavy a tak mi posiela ďalšie inštrukcie. Znovu si všetko čítam a snažím sa zrekonštruovať v mojej mysli Martinove predstavy, no v priebehu tohto procesu si začínam uvedomovať, že sa nepriehľadne premiešavajú a spájajú s tými mojimi. Premýšľam nad tým, ako sa v tejto situácii mení vzťah medzi kurátorkou a umelcom a ako sa v náväznosti na to mení i význam samotnej výstavy.

Martin ma žiada, aby som na dvoch miestach v priestore vytvorila z natiahnutých špagátov kríž natretý načierno. Keď tento kríž na výstave uvidíte, skúste sa naň pozrieť ako na priamky, ktoré sa rozbiehajú a zbiehajú do stredu na princípe podobnom lineárnej perspektíve. Ja vnímam spomínaný bod ako moment, kedy spadne na zem sklo a roztriešti sa na malé kúsky, alebo keď k sebe magnet pritiahne železné piliny. Predstavujem si ho ako bod nahromadenej energie a miesto koncentrácie možností, ktoré sa rozpínajú a zase sťahujú do svojho stredu.

Pozorujem tento pohyb a znovu sa zamýšľam nad situáciou okolo tejto výstavy. Premýšľam nad neprítomnosťou umelca i pomaranču, nad výstavou, ktorá ešte neexistuje, a ktorej predstavu nedokážem veľmi dobre popísať. Premýšľam nad tým, ako je to všetko neuchopiteľné, ale ako mi práve to umožňuje spytovať sa samej seba, poodstúpiť a zamyslieť sa nad zaužívaným rytmom môjho myslenia. Znovu sa vraciam k pomaranču a tentokrát naň hľadím ako na intuitívnu voľbu, ktorá svojou náhodnosťou znovu rozpohybováva proces myslenia a prináša doň sprítomnené vedomie.

kurátorka Viktória Beličáková